Pavol Janik Poems

Barefoot
you leap from star to star.
And each time there's a chime
...

Chceš urobiť dieru do sveta?
Škoda.
Je tak deravo na svete.
A predsa z neho nič neunikne.

To len teba je čoraz menej.
Ubúda ťa.
Počuješ ten ruch?
Trvá
a niekedy predstiera hovor.

Odpovedáš mu
na otázky,
ktoré mu sám prisudzuješ.

Toľko otázok
a raz toľko odpovedí.

To je tá múdrosť.
Ňou chceš urobiť dieru do sveta.
Škoda.

Len to, čo vieš,
ťa mrzí.
...

Unikáš mi
ako plyn.
V úžase pozorujem,
ako si jediným škrtnutím nôh
zapaľuješ hodvábne šaty.

Oslepujúcou nahotou popieraš belasý plameň.

Blčky, blčiac, a azda aj celkom inak
sa prihováram ohňu,
ktorý už nezamlčíš.

Vtedy som chcel aspoň to podstatné oznámiť všetkým
náhodným okoloidúcim,
všetkým náhodným okololetiacim lietadlám.

No a kto by to za takýchto okolností nezbabral?
...

Aby udržiavali oheň
v našich najvnútornejších chladničkách,
aby hasili naše horúce hlavy,
aby sme sa popálili
na ich plamenných pohľadoch,
aby držiac naše šémy
Golemom v nás dali zmysel,
aby mal kto uzemniť
blesky našej pýchy
hromadného ničenia.

Na to sú nám
- bližšie ako košele,
deťmi pozapínané s nami
v jedno, v jediné jedno,
na ktorom nám neodvolateľne
a neodolateľne záleží.
...

Ustavične mi prichádzaš na um
ako neodkladná báseň
vyvracať ustálené názory na život
a meniť prijateľné predstavy o svete.

Neprestajne prichádzaš
elektrizovať
neochvejné presvedčenie,
že človek je sebestačná bytosť.
Tak žijeme stále a neodmysliteľne spolu,
ďaleko od seba
svoj dvojjediný sen.
Stále mi prichádzaš na um,
keď ma zo spánku strhávajú nálety
tém, obrazov a obrazoviek poézie.
A tak viem, že všetky veci neoddeliteľne patria k sebe
práve tak ako my dvaja.

To je tá neodkladná báseň,
ktorej pointu ma nútiš zamlčať
ako tajomstvo,
v ktorom niet miesta pre iných
a ktoré sa dokonale zaobíde bez slov
a iných svedkov.
...

Vo mne sa začínajú
trocha modré Vianoce.
V hotelovej izbe sneží
hmlistá vôňa - tvojho
...

Kde sú tie staré básne?
O čom vlastne boli?
A komu na nich záležalo?

Niekde v nás
z nich zostala
časovaná nálož v Norinbergu,
frankfurtské porno-kino,
coca-cola naproti Moulin Rouge,
Lenin v marseillskom výklade,
vyblednutá pohľadnica Côte d'Azur,
doklady ukradnuté v Ríme,
nevyvolané fotografie
šikmej veže v Pise,
noc vo Florencii,
bolonskí buzeranti,
holuby o šiestej ráno
na námestí svätého Marka,
zmaľovaná colníčka
vo vlaku z Viedne
do Devínskej Novej Vsi.

Kde sú tie staré básne?
Už ich nik nenapíše.
Nikomu nikdy na nič neboli.

V Európe náhle vypli prúd.
Nastala tma, tá ktorá bola
pred objavením svetla.
Popamäti chodíme
po plafóne nášho bytu.
Deti sa nám smejú zo spánku.

Pri vchode nikam
nám raz vrátia vstupné
za život,
ktorý stál za to,
aj keď nestál za veľa.

Len smrť sa nevypláca.
...

Uvek kad mislim na tebe,
sviće iznad Buenos Aires-a
a Atlantik ima neobjašnjivu boju tvojih očiju.

Egzotične ptice
nam se gnezde na televiziskoj anteni,
dok spikerka dobija
bisernu frizuru
i potpuno plavuškast osmeh.
Tvrdi, da večnost traje već celu godinu.
Prognozu vremena umesto nje daje
papagaj boja duge.
Na putu za medeni mesec
želi nam malo oblačnog vremena
i veliki uspeh-
veliki bar kao otkriće Amerike
ili kao rekordni let noja iz Australije
u evropske zoološke vrtove.

Uvek, kad mislim na tebe
sviće iznad Buenos Aires-a
i vetar kovitla letove
svih aviokompanija sveta.

Atlantik ne priznaje ni jedan kontinent.
On je kao kamen retke čistoće.

Uprkos blistavoj dubini sličan je pitanju
koje strastveno postavlja tvoje telo.

Deca neumorno traže odgovor
u još nenapisanim knjigama
i seku iz njih šarene slike.

Dešava se to u domu,
iza čijih prozora plamti vatromet svake večeri.

Uvek, kad mislim na tebe
sviće iznad Buenos Aires-a.
I danas je Atlantik potpuno izvan sebe.
Potpuno je prestrašen svetlom
kao što je to obično kod nevidljivih čuda.

Pixiades, Smiljana
...

U početku beše sanjivo.
Rekla si:
'Provedi bar jedan san sa mnom.
Videćeš-to će biti san
koji nikad nisi pre sanjao.'

Utoni dublje sa mnom,
sanjaj od pozadi,
sanjaj povratno
u lavirintu ogledala
koji nikud ne vodi.

U trenutku kada stigneš do početka ničega,
sanjaćeš uzbudljiv san.

Urami ga
i zakači u tvoju spavaću sobu.

Da ti bude stalno ispred očiju,
zato što san koji je izašao iz očiju
odmah izlazi iz misli
po
prastarim zakonima
o ljudskoj zaboravnosti.

Sanjaj svoj lični san.

Sanjaj san
koji se ogleda u
smrznutom jezeru.
San gladak i leden
i u njemu:

ključeve koji pate,
oborenu šumu,
izvitopereno staklo,
poštovanje ogledala,

svitanje meseca
u snu vode.

Odskoči sa dna
ogledalinog sna.

U galeriji snova
ćeš onda videti
živi prenos iz detinjstva
ostatke davno zaboravljenih priča.

Zato što naši ostareli snovi
ostaju s nama.

Ne žuri se, sanjaj polako, do kraja,
dok ne ugledaš kristalno zdanje
svoje duše
u kojoj snovi sjaje
-svrsishodno i jasno kao plamen.

Možda si već primetila
da se novi snovi stalno smanjuju.
Troše se.

Uskoro ćemo osvetliti
u čarobnom predvečerju
poslednjeg sna
beznadežni plač
zvezdanog neba.

Plati danak snu
lišenom smisla.

Ponavljaš glasno
poverljivost tajnih snova
mutnim sjajem
tvojih upornih noćnih očiju;
objašnjavaš tajanstveni jezik tame.

Sanjaš, znači postojiš!

Pixiades, Smiljana
...

Da bi održavale vatru
u našim najdubljim hladnjacima,
da bi gasile naše usijane glave,
da bi nas palile
svojim plamenim pogledima,
da bi držeći naše planove
Ogromnom u nama dale značenje,
da bi imao ko da uzemlji
sevanje našeg ponosa
masovnog uništenja.

Zato nam trebaju
-bliže od košulje,
decom zakopčane s nama
u jedno, u jedno jedino,
nerazdvojno
i neodoljivo važno.

Pixiades, Smiljana
...