Mária Ferenčuhová Poems

1
Krajina - mapa.
Domy rozmetané po okolí
alebo celkom spláchnuté,
zvyšky námestí,
križovatky s dokonalým povrchom,
dôkladne vykreslenými pruhmi,
čierna-biela,
ani stopy po krvi,
opustená stavebnica,
len cesta sa vpíja do blata,
alebo blato oblizuje cestu.

Chlapčiatko stratilo záujem,
loptou už dribluje na inom ihrisku.



2
Tisíce pramienkov, bystriny, prítoky
bežia po skalách, mohutnejú,
napredujú, hučia,
a ak sa potkneš,
najskôr ťa obídu ako okruhliak,
dokonca niekto zastane, zahatá prúd,
ďalší už preskočia, potiahnu,
prejdú po,
podupú -

o čosi ďalej,
šikmo dolu,
v červenej páľave
jediná kvapka skĺzne trubicou,
dopadne na kameň, odskočí, zasyčí,
zvyšné sa vyparia po ceste -

drsný a suchý
jazýček
oblizne mi ruku:

ešte.



3
Niekde na okraji vnímania
sa litosferické dosky
na sekundu pohnú,
chrbát sa vystiera,
stavce praskajú,
posunie sa zem,
obryňa zazíva,
a čo do útrob napadá,
to bez váhania strávi.



4
Krajina - pohľadnica.
Kontajnery, škatule,
vrcholky domov zaryté v hline.
V obrovských prasklinách chodníkov
čelia nájazdom zberačov už iba dosky,
papiere a tehly.
Na prázdnom priestranstve ostali dva stromy.
Nebeský pokoj
- alebo takmer nebeský -
na katedrále bez veží
sa trosky stále ježia ako vlasy.



5
Sme hodinári.
Ja a môj malý syn.
Má dva budíky. Vraví:
Chcem, aby tieto budíky
boli vedľa seba.
Tento bude Vedľa
a tento Seba.

Tvoriť svet zo slov.
Z ničoho:



6
Krajina - kulisa.
Kedysi honosné budovy,
paláce modernity,
vysoká železničná centrála
s povybíjanými oknami,
stanica, hotel, obchodný dom,
nemocnica, na kopci vila,
obďaleč sídliská,
kartóny, betón, sklo,
popraskaný brizolit,
sadnuté múry, nánosy nečistôt,
kostry miest v priveľkom priestore.
A hordy vandalov
na nízkych koníkoch
obsadzujú vzdialené pobrežia,
veď je kam putovať,
stále je čo jesť,
a všetko staré sa predsa dá
dohľadať v archívoch,
ale kto by to už hľadal.



7
Nie všetko je márne.
Občas sa tráva zachveje,
riasy sa zdvihnú a poodhalia pohľad.
Dívaš sa na mňa. Vidíš ma.
Dnes sa mi vlasy nezosypú do čela,
frontálny záber nezruší rýchly strih,
neschovám sa zase za monitor,
dnes spočinieme na osi našich pohľadov
vo výške očí
(netreba vždy chcieť dôjsť až do neba)
a prenesieme pohľad sponad stola
vedľa,
do spálne alebo na koberec.



8
Sliznice, klky, tkanivá, bunky, cytoplazma,
vlákenká, zriasené zhluky
- šmahom ruky rozvrátený svet.
Podstata zostáva nemenná:
jeden organizmus pohlcuje iný,
vystaví paláce na jeho základoch.
Hemoragický šok, štúdium obsahu nočníka,
vonkajšie príznaky, vpadnuté oči, sucho v ústach,
malátnosť. Mdlý úsmev. Bez úsmevu.
Alebo celkom bez príznakov:
náhly pád zo schodov priamo do kómy.
Potrhaná, porezaná, rozškrabaná
pokožka aspoň dovoľuje sledovať
proces hojenia.
Nepočujem, či sa mi vnútri trhajú vlhké nitky.
V panike pozorujem kožu.
Musí predsa odrážať, čo sa deje dnu!
No mikrosvetu odpovie makrosvet.
Ďalšie mestá sa kdesi v diaľke
s dunením a bez odporu zrútili.



9
Vinieme sa k sebe v starom dome,
keď ním otriasajú stavebné práce v podkroví.
Skrývame sa za dvojité sklá a hrubé múry,
pod stropom, čo nadnáša už iba preteplený vzduch.
Detskú postieľku sme prirazili k našej,
aby sme sa cítili bezpečnejšie,
kým vietor kmáše
otvorenú strechu a kým ju slnko bieli
ako trepanovanú lebku už storočia mŕtveho pacienta.



10
Spíš. Prach na nábytku sa ani nepohne.
Parkety nevŕzgajú.
Aj náš syn ešte spí.
Len na stenách, medzi hračkami,
v knižnici aj pod kredencom,
v kúpeľni za práčkou,
vedľa pohovky a na okennom ráme
zúrivo, neúprosne tikajú jeho hodiny.
...

1
A landscape - a map.
Houses scattered around
or completely washed away,
remnants of squares,
intersections with perfect surfaces,
carefully-drawn lanes,
black-white,
not a trace of blood,
an abandoned construction set,
only the road is absorbed by mud
or mud licks the road.

A little boy has lost interest,
dribbling the ball on another playground.



2
Thousands of springlets, streams, feeders
run on the rocks, growing wider,
advancing, roaring,
and if you stumble,
first they go round you like a pebble,
someone stops, dams the stream,
other ones leap over, pull,
walk on,
trample -

a bit further,
down aslant,
in the red heat
the only drop slides down the tube,
falls on a stone, bounces off, sizzles,
the rest evaporate by the way -

a rough, dry
little tongue
licks my hand:

more.



3
Somewhere on the fringe of perception
lithospheric plates
move somewhat,
the back straightens,
vertebrae crack,
the earth moves,
the giantess yawns,
and immediately digests
all that falls inside.



4
A landscape - a postcard.
Containers, boxes,
the noses of houses dug into the soil.
In the giant pavement cracks
invasions of scavengers are confronted with only boards,
papers and bricks.
On an empty ground two trees remained.
Celestial peace
- or almost celestial -
on the cathedral without towers
ruins rise up like hairs standing on end .



5
We are watchmakers.
Me and my little son.
He has two alarm clocks. He says:
I want these two alarm clocks
to be next to each other.
This one will be Next to
and this one Each other.

Create the world from words.
From nothing:



6
A landscape - scenery.
Once magnificent buildings,
palaces of modernism,
tall railway headquarters
with all their windows smashed,
a station, a hotel, a department store,
a hospital, a villa on the hill,
nearby, housing estates,
cardboards, concrete, glass,
cracked stucco,
sagging walls, layers of dirt,
skeletons of cities in too vast a space.
And hordes of vandals
on short-legged horses
occupy distant shores,
there is still a place to travel to,
things to eat
and anything old can be
looked up in archives
but hardly anyone would do it.



7
Not everything is in vain.
Now and then grass trembles,
lashes rise, revealing the gaze.
You look at me. You see me.
Today my hair won't fall over my face,
a cut won't ruin the frontal image.
I won't hide behind the screen again,
today we'll rest on the axis of our looks
at eye level
(you needn't always wish to go as far as heaven)
and move our gaze from above the table
nearby,
into the bedroom or onto the carpet.



8
Mucous membranes, villi, tissue, cytoplasm,
fibrils, folded clusters, geometrical figures,
- a world ruined at a stroke.
The substance remains constant:
one organism absorbs another,
building palaces on its foundations.
A haemorrhagic shock, studying the contents of the chamber pot,
external signs, sunken eyes, dry mouth,
fatigue. A faint smile. Without a smile.
Or without any symptoms:
a sudden fall from the staircase right to coma.
The torn, cut, scratched
skin at least allows
the healing process to be observed.
I can't hear moist threads tear inside me.
I observe the skin in panic.
It must reflect what goes on inside!
But macro world replies micro world.
Somewhere in the distance other cities
collapsed with rumbling or resistance.



9
We are embracing each other in an old house,
when it shakes with construction works in the loft.
We hide behind double glazing and thick walls,
under the ceiling held up by the warmed air.
We pushed the cot close to our bed
to feel safer,
while the wind rattles
the open roof and the sun whitens it
like a trepanned skull of a patient dead for centuries.



10
You sleep. The dust on the furniture doesn't stir.
The parquet floor isn't squeaky.
Our son still sleeps, too.
Only on the walls, among the toys,
in the bookcase and under the cupboard,
in the bathroom behind the washing machine,
next to the sofa and on the window frame
his clock ticks fiercely, without mercy.
...

Leto neodchádza, zostáva ako zápal na vydýchaných cestách,
teplý kameň, ani stopy po krokoch (a predsa vlhký vzduch):
rany sa nehoja, rovnaký pohyb každé popoludnie - rukou si
z očí zotrieť prach a olej z rozohriatych kolies. Október.

Ani nie návrat: trvanie v štrbinách, mesto si nepamätá,
nechceš si ani ty: stŕpnuté chodidlá, popraskané ruky, prečo si nepriznať -
úžina, pasáž, spoza rohu sa namiesto (istej) spomienky vynorí
ulica. Ďalšia. Rovnaká.

A na peróne šialenec, načisto opustený
(nikto sa ho už neľaká), prestupná stanica Réaumur-Sébastopol:
na samom vrchu spí človek v ponožkách,
z jednej mu trčí obväz, no iba málokto si trúfne zakryť nos.

Za oknom bez roliet sa ktosi opíja,
celkom sám, za oknom s roletou si premaľúvam tvár,
nevetrám, potichu vzývam telefón,
až napokon zaspím.
...

The summer is not going away, it sticks around like an inflammation on stuffy roads
warm stone, no trace of footsteps (and yet humidity in the air):
wounds are not healing, the same movement every afternoon -wiping
the dust from one's eyes and the oil from hot wheels. October.

No way back either: continuance in crevices - the city doesn't remember,
nor do you wish to: numb feet, chapped hands, why not admit -
a straight, a passage, a street appearing around the corner instead of (a certain) memory
Another one. The same one.

And a mad man on the platform, completely desolate
(no one is scared of him any more), change at Réaumur-Sébastopol:
at the very top a man is sleeping in his socks,
a bandage sticking out of one, but hardly anyone dares cover their nose.

Behind the window without blinds, someone gets drunk,
quite solitary, behind a window with a blind I redo my make-up,
I don't air the place, I silently implore the telephone,
till finally I fall asleep.
...

Režimy vnímania: medzi kanálmi.
Bezslovné dni, roky, obdobia.
Storočia kreslenia tuhou, pálenou sienou do skaly.
Nepokojné vrypy. Obrysy nešikovných postáv.
Spleť línií (zvierat v pohybe).
Tísícročia slova: ovíjanie slov okolo tela, bičovanie tela,
obrysy nešikovných viet. Priestor za nimi.
Stíšenie... a nápor hlučných obrazov. Rozuzliť. Preklenúť.
Tváriť sa chápavo.
Ruka pre radosť: kresliť.
Ruka.
Ruka: prežiť, zabiť.
Ústa pre hlas (hrať, klamať). Otvárať. Pre druhého.
Rovnaké k rovnakému (Picasso v jaskyni). A mosty!
Pre seba. Pre druhého.
...

Modes of perception: between channels:
Wordless days, years, periods.
Centuries of drawing with black lead, or burnt sienna on the rock.
Restless scratches. Silhouettes of clumsy figures.
A tangle of lines (animals in motion).
Millennia of the word: winding of words around the body, lashing,
silhouettes of clumsy sentences. Space behind them.
Muting: and a surge of noisy images. Unravel. Span.
Look like you understand.
A hand for joy: draw.
A hand.
A hand: survive, kill.
A mouth for the voice (play, cheat). Open. For someone else.
Like with like (Picasso in the cave). And bridges!
For yourself. For someone else.
...

Otec zomrel v 37 rokoch na chorobu srdca,
matka žije, syn zdravý, anamnéza
z psychiatrického hľadiska
bezvýznamná.
Bežné detské choroby,
nelieči sa, lieky neberie,
pred siedmimi rokmi operácia brucha:
vnútorné zranenie po bodnutí nožom.
V slobodnom povolaní. Inak čašníčka.
Žije sama, t. č. na ubytovni, fajčí 10 cigariet denne,
pije 2-3 litre vína za týždeň.
Na svitaní ju susedka našla
na balkóne polonahú
vyklonenú cez zábradlie.
Kričala, že konečne nastal čas.
Je pri vedomí,
kontaktná,
dezorientovaná,
používa vulgarizmy.
Po 14 dňoch hospitalizácie
stabilizovaná, nálada prejasnená,
výborne odpovedá na liečbu.
Dnes ráno prepustená
do ambulantnej
starostlivosti.
...

Father died aged 37 from heart disease,
mother living, son healthy,
psychiatric history
insignificant.
Common childhood illnesses,
no current treatment or medication,
stomach operation seven years ago:
internal injuries following stab wound.
Works as a freelancer, also a waitress.
Lives alone, in a hostel, smokes 10 cigarettes a day,
drinks 3 - 4 bottles of wine a week.
Found by a neighbour at dawn
on a balcony, half-naked
leaning over the railing
shouting that at last the time had come.
She is conscious,
capable of communicating,
disorientated,
using obscenities.
After 14 days of hospitalisation
stabilised, mood lightened,
response to medication excellent.
This morning released
to outpatient
care.
...

Pripravili sme ti strašnú smrť.
Nechali sme ťa klbčiť sa so šelmami.
Mysleli sme si, že si jednou z nich.
Dovolili sme ti skrížiť
mliečne zuby s ihličkami,
lastúry mäkkých nechtov s pazúrmi.

Naše predĺženie,
ružová niť zauzlená v živom
klbku chlpov, šliach
a pružných kostí,
uprostred umelého pralesa,
ktorý treba trikrát denne zalievať,
aby sa nezmenil na pustatinu,
akou bol doteraz:

pokojná, nenápadná chvíľa
zauzlenia. Skok do ticha
rytmizujú iba
milióny cikád.

Posledné úvahy šesťročného:
Kto vystrihol slnko,
aj keď páli,
kto nám ho neúnavne
ponad hlavy posúva?
Kto si po oblohe púšťa meteory?
Je svet taký, aký ho vidím?
Som naozaj tým,
kým si myslím, že som
bol?
...

We prepared a terrible death for you.
We left you to brawl with wild beasts.
We thought you were one of them.
We let you parry fangs with milk teeth,
claws with the shells of your soft fingernails.

Our prolongation,
pink thread tangled up in life
a ball of hair, tendons
and pliable bones.
In the middle of a man-made
rainforest in need of water three times a day
so it won't alter in the wilderness
from what it's been up to now.

A calm unobtrusive moment
of entanglements. A leap into silence
only millions of cicadas
rhythming.

The last reflections of a six-year old:
Who cuts off the sun
even when it's burning,
who never gets tired
pushing it over our heads?
Who drifts meteors
across the sky?
Is the world so, as I see it?
Am I really
who I think I
was?
...