FOTOGRAFIE Comments

1
Krajina - mapa.
Domy rozmetané po okolí
alebo celkom spláchnuté,
zvyšky námestí,
križovatky s dokonalým povrchom,
dôkladne vykreslenými pruhmi,
čierna-biela,
ani stopy po krvi,
opustená stavebnica,
len cesta sa vpíja do blata,
alebo blato oblizuje cestu.

Chlapčiatko stratilo záujem,
loptou už dribluje na inom ihrisku.



2
Tisíce pramienkov, bystriny, prítoky
bežia po skalách, mohutnejú,
napredujú, hučia,
a ak sa potkneš,
najskôr ťa obídu ako okruhliak,
dokonca niekto zastane, zahatá prúd,
ďalší už preskočia, potiahnu,
prejdú po,
podupú -

o čosi ďalej,
šikmo dolu,
v červenej páľave
jediná kvapka skĺzne trubicou,
dopadne na kameň, odskočí, zasyčí,
zvyšné sa vyparia po ceste -

drsný a suchý
jazýček
oblizne mi ruku:

ešte.



3
Niekde na okraji vnímania
sa litosferické dosky
na sekundu pohnú,
chrbát sa vystiera,
stavce praskajú,
posunie sa zem,
obryňa zazíva,
a čo do útrob napadá,
to bez váhania strávi.



4
Krajina - pohľadnica.
Kontajnery, škatule,
vrcholky domov zaryté v hline.
V obrovských prasklinách chodníkov
čelia nájazdom zberačov už iba dosky,
papiere a tehly.
Na prázdnom priestranstve ostali dva stromy.
Nebeský pokoj
- alebo takmer nebeský -
na katedrále bez veží
sa trosky stále ježia ako vlasy.



5
Sme hodinári.
Ja a môj malý syn.
Má dva budíky. Vraví:
Chcem, aby tieto budíky
boli vedľa seba.
Tento bude Vedľa
a tento Seba.

Tvoriť svet zo slov.
Z ničoho:



6
Krajina - kulisa.
Kedysi honosné budovy,
paláce modernity,
vysoká železničná centrála
s povybíjanými oknami,
stanica, hotel, obchodný dom,
nemocnica, na kopci vila,
obďaleč sídliská,
kartóny, betón, sklo,
popraskaný brizolit,
sadnuté múry, nánosy nečistôt,
kostry miest v priveľkom priestore.
A hordy vandalov
na nízkych koníkoch
obsadzujú vzdialené pobrežia,
veď je kam putovať,
stále je čo jesť,
a všetko staré sa predsa dá
dohľadať v archívoch,
ale kto by to už hľadal.



7
Nie všetko je márne.
Občas sa tráva zachveje,
riasy sa zdvihnú a poodhalia pohľad.
Dívaš sa na mňa. Vidíš ma.
Dnes sa mi vlasy nezosypú do čela,
frontálny záber nezruší rýchly strih,
neschovám sa zase za monitor,
dnes spočinieme na osi našich pohľadov
vo výške očí
(netreba vždy chcieť dôjsť až do neba)
a prenesieme pohľad sponad stola
vedľa,
do spálne alebo na koberec.



8
Sliznice, klky, tkanivá, bunky, cytoplazma,
vlákenká, zriasené zhluky
- šmahom ruky rozvrátený svet.
Podstata zostáva nemenná:
jeden organizmus pohlcuje iný,
vystaví paláce na jeho základoch.
Hemoragický šok, štúdium obsahu nočníka,
vonkajšie príznaky, vpadnuté oči, sucho v ústach,
malátnosť. Mdlý úsmev. Bez úsmevu.
Alebo celkom bez príznakov:
náhly pád zo schodov priamo do kómy.
Potrhaná, porezaná, rozškrabaná
pokožka aspoň dovoľuje sledovať
proces hojenia.
Nepočujem, či sa mi vnútri trhajú vlhké nitky.
V panike pozorujem kožu.
Musí predsa odrážať, čo sa deje dnu!
No mikrosvetu odpovie makrosvet.
Ďalšie mestá sa kdesi v diaľke
s dunením a bez odporu zrútili.



9
Vinieme sa k sebe v starom dome,
keď ním otriasajú stavebné práce v podkroví.
Skrývame sa za dvojité sklá a hrubé múry,
pod stropom, čo nadnáša už iba preteplený vzduch.
Detskú postieľku sme prirazili k našej,
aby sme sa cítili bezpečnejšie,
kým vietor kmáše
otvorenú strechu a kým ju slnko bieli
ako trepanovanú lebku už storočia mŕtveho pacienta.



10
Spíš. Prach na nábytku sa ani nepohne.
Parkety nevŕzgajú.
Aj náš syn ešte spí.
Len na stenách, medzi hračkami,
v knižnici aj pod kredencom,
v kúpeľni za práčkou,
vedľa pohovky a na okennom ráme
zúrivo, neúprosne tikajú jeho hodiny.
...
Read full text