SPÄŤ Poem by Mária Ferenčuhová

Všetko sa zdá byť v poriadku.
V lublinskej ješive opäť študujú rabíni,
hoci židovskú štvrť
nechali zrovnanú so zemou.
Vlaky chodia viac-menej načas.
Dá sa spoliehať na hlásenia i na príchody taxíkov
a podzemné chodby
sa rúcajú len raz za sto rokov.

Už mi takmer nevadia smradľavé kupé,
a pri pohľade na pradávne
mohutné lôžkové vozne so záclonkami
sa dokonca poteším.
Usadím sa oproti skautke
v umelinovej sukni. Na boku sa jej
črtá pečať naparovacej žehličky, vidno hrot
i zreteľne vykreslené bodky.

V polospánku už neviem rozlíšiť,
či niekde za mojím chrbtom práve
dosadá na lavicu obrovský zadok,
alebo sa vlak začal konečne rozbiehať.
Prekvapí ma iba to,
že bociany skutočne hniezdia na komínoch
alebo na vysokých stĺpoch,
presne ako v rozprávkach.