Romana Blahová Poems

Smrtka po mojom boku mi vraví choď, no drží ma za ruku. A ja neviem ci ju mam držať, či mám ísť, no zdá sa mi že tomu pocitu už neviem predísť. Neviem to dostať z hlavy, a stále ma to niekde v hĺbke páli. Snažím sa nespadnúť, no nedá sa mi, ale ja si už nechcem znova zapaľovať vlastné rany. A niekedy sa mi darí, vydržím, no po čase znova cítim vodopády na mojej tvári. Myslela som si že zabudnúť nebude až tak náročné, keďze som dlhú dobu zabúdala na samú seba, no moje úsilie je veľa krát zbytočné a stále neviem prestať myslieť na teba. Cítim to stále, každý deň, je to prázdnota naplnená hlasným tichom, no moje telo protestuje veľkým krikom. Ale ja nemám slzný sprej, aby som mu ho pri proteste strekla do očí a tak len čakám kým mi už srdce konečne tak silno dobuší. Buší, buší, neprestáva a vtedy si uvedomujem ako veľmi som to prehnala. Chcela som to? Nie.. Myslela som si ze je to len krátke trápenie. Nebolo. Nikdy som ale nezažila také bolenie. Predtým som bolesť vnímala len ako úraz na ruke ci kolene, až kým som neuvidela tie obrovské plamene. Dennodenne si vyrábam hasiace prístroje aby som ich uhasila, rozmýšľam, odputavam sa a chcem aby sa vo mne prebudila ta sila. Zahasim ho, ja to viem, nuž dúfam ze už nebude príliš neskoro, lebo život mam len jeden a a nechcem ho darovať detektorom. Detekrom ktorí ma budú sledovať a kontrolovať na každej mojej ceste a nebudem ani vedieť na akom som mieste. Zvláštne však je že oni sami sú všetci len v mojej hlave a vytváram si ich sama, ale ja to inak neviem, lebo všade kam sa pozriem je nejaká rána. Stále krváca, nehoji sa, ja už neviem prestať, tak len čakám sa to všetko pomaly vytráca.
...